V Bratislave pribudli pamätné kamene Stolpersteine venované židovskej rodine Gráfovcov

V Bratislave pribudli pamätné kamene Stolpersteine venované židovskej rodine Gráfovcov

Záver Žarnovického Steiger gipsy festivalu prekazil dážď

Vedľa hotela Carlton na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave pribudli štyri pamätné kamene Stolpersteine, ktoré sú venované Židovskej rodine Gráfovcov.  Mnohí členovia rodiny sa stali obeťami holokaustu, a spomienkové kamene slúžia ako pripomenutie si ich pamiatky práve pred vchodom do budovy v ktorej žili, kým boli odvlečení do koncentračného tábora. 

Spomienkového aktu sa zúčastnila aj 88- ročná Jana Anna Tannerová rod. Gráfová, ktorá na Paulíniho 1 vedľa Carltonu žila aj so svojim otcom Gustávom, mamou Kamilou,  súrodencami Jiřím, Pavlom, a nevlastnou sestrou Máriou.

PRÍBEH JANY ANNY TANNEROVEJ

Kým mala Jana Anna deväť rokov, spolu so svojou rodinou žila spokojný a bezstarostný život. „Moja rodina bývala tu, na Paulínyho 1., nad úradom ČKD, kde bol môj otec, inžinier Gustav Gráf riaditeľom bratislavskej filiálky. Mali sme tu krásne detstvo. Moje najkrajšie spomienky sú na nedeľné dopoludnia, keď ma otec brával na prechádzky k Dunaju, kde sme pozorovali lode.“

Okrem rodiny Gráfovcov žila v dome aj rodina Čermákovcov.  „..Všetky deti v dome boli chlapci, okrem sestry Márie a mňa. Najlepší priatelia boli synovia otcovho kolegu  ing. Čermáka, Fedor a Ivan. Naši rodičia boli taktiež dobrí priatelia“ spomína Jana Anna Tanerová na svoje detstvo. „Som veľmi rada že Fedorova dcéra, Fedora, je tu dnes“. Práve vnučka Fedora Čermáka,  povedala Jane Anne o Stolpersteine, a všetko zorganizovala.

VŠETKO SA ZMENILO V ROKU 1939

….“Všetci sme museli začať nosiť židovské hviezdy. Tiež sme museli začať študovať v židovskej škole, aj napriek tomu že sme boli neveriaci. Keď začali deportácie Židov, moji rodičia hľadali miesto, kam by nás ukryli. Pán Čermák ponúkol mojim rodičom rodný list ich nebohej dcéry. Taktiež navrhli, aby som so súrodencami išla do sirotinca v Modre. Sirotinec kvôli veku neprijal môjho staršieho brata Pavla. Kým pre neho rodičia našli úkryt, boli všetci deportovaní najskôr do Serede, a odtiaľ do koncentračných táborov“.

„Môj otec zomrel v roku 1944 v Sachsenhausene, matka umrela v tom istom roku v Ravensbrücku. Brat Jirka najskôr žil u rodiny v Prahe, no v roku 1942 bol deportovaný do Malého Trostinca pri Minsku kde bol udusený plynom. Brat Pavol prežil Büchenwald a neskôr emigroval do Ameriky, kde zomrel v roku 2014.

PO VOJNE

„Keď prestali do sirotinca chodiť dopisy od rodičov, aj napriek tomu že som nikomu nemala prezdradiť kde som, napísala som pani Čermákovej, a poslala mi trochu peňazí. Môj brat Pavol neskôr napísal list sestre do Londýna na československé veľvyslanectvo, kde bola zamestnaná československou vládou. Sestra sa postarala, aby sme prišli do Anglicka s transportom sirôt holokaustu. Tak som sa dostala do Anglicka, kde doteraz žijem.“

STOLPERSTEINE

Rodičia a brat Jany Anny, ktorí boli usmrtení v koncentračných táboroch, nemali nikdy svoje miesto na odpočinok, ani dôstojný náhrobok. Práve kamene Stolpersteine budú v Bratislave pred ich niekdajším domovom na Panskej 1., navždy venované ich pamiatke.

Kamene vlastnoručne osadil do mestskej dlažby zakladateľ projektu Stolpersteine Gunter Demnig. Od roku 1996 bolo uložených takmer 70 000 kameňov v 21 krajinách Európy – od Francúzska po Rusko a od Nórska po Grécko. V spolupráci s neziskovou organizáciou Antikomplex.sk na čele s Andrejom Čiernym sa kamene na Slovensku každoročne ukladajú od roku 2012.

Stolpersteine si pripomínajú a ctia pamiatky obetí nacistov, ktorými boli Židia, Rómovia, odbojári, politickí protivníci aj iní. Stolperstein (z nemeckého „kameň na zakopnutie“) je pevne vsadený do chodníka pred domovom obetí holokaustu a okoloidúcim trvale pripomína tento zločin. Na kameni s mosadznou tabuľkou (10×10 cm) je uvedené meno obete, dátum narodenia a jej osud (zatknutie, deportácia či miesto zavraždenia).

Pamätník vo verejnom priestore na zemi zahŕňa viacero symbolík – chodec naň natrafí každodenne pri bežnom pohybe po ulici, dáva možnosť stotožniť sa s obeťou a do budúcna varuje pred opakovaním zločinu, okoloidúci sa pohľadom na kameň na zem symbolicky klania pred obeťou.

foto, text: Michaela Zuzelková

COMMENTS