Vytlačiť túto stránku
kategória: Domáce násilie

Syndróm týranej ženy

autor: Uverejnené január 27, 2019

Pre väčšinu ľudí je nepochopiteľné, prečo týrané ženy zotrvávajú vo vzťahu s násilníkom, popierajú či zatajujú príčiny zranení na tele aj na duši. 

Pri obetiach domáceho násilia sú zaujímavé javy, ktoré sa u obetí iných kriminálnych činov nevyskytujú. Okolie nedokáže spracovať, prečo týraná žena agresora neopustí, a neznalosť tejto problematiky často vedie k falošným mýtom (napríklad, že sa žene násilie páči, a preto nechce od partnera odísť). Väčšinou to bývajú submisívne a pasívne osobnosti, ktoré majú sklony k  depresiám, úzkosti a bezradnému správaniu sa. 

Syndróm týranej ženy

Existujú špecifiká a charakteristiky, ktoré má väčšina týraných žien rovnaké. Časom sa u nich totiž vyvinie istý druh zníženej schopnosti efektívne reagovať na prežívané násilie. Mnohé berú sústavné ponižovanie či fyzické násilie ako bežnú súčasť života s ktorou sa už stotožnili, alebo si nahovárajú, že násilný akt ktorý sa už niekoľký krát zopakoval bol len akýsi “skrat” a už sa nezopakuje. Často presviedčajú samé seba, že je jednoduchšie s partnerom zotrvať či už kvôli deťom, alebo finančnému zabezpečeniu. Deti sú však často svedkami násilností, ktoré im ubližujú oveľa viac.  

U niektorých týraných žien je výrazná strata životných perspektív kombinovaná s celkovou otupelosťou a pasivitou. Sú neprístupné a uzavreté, nieje ich jednoduché osloviť, prejavujú nízky záujem o vonakjšie dianie, pôsobia priam bez emócií a neventilujú hnev.

Taktiež často niesú schopné správať sa prirodzene, pokiaľ k nim niekto prechováva silné negatívne emócie ako napríklad hnev či zlosť. Majú tendenciu utekať pred konfliktmi. U týraných žien je tiež často špecifické extrémne láskavé správanie. Najmä pri kontakte s autoritou prejavujú nápadnú ústretovosť, nepriebojnosť, chcú vyhovieť.

Treba zaregovať na začiatku

U týraných žien má veľký význam prvá reakcia na násilnosti zo strany partnera. Tie ktoré aktívne zareagovali hneď na začiatku (napríklad tie ktoré kládli útočníkovi podmienky či hrozili sankciami, zverejnením inceidentu či položili útočníkovi podmienky), boli aj neskôr schopné účinne riešiť ďalšie kroky pri pokračujúcom násilí (vyhľadali poradňu, využili možnosti azylového domu).

Keď však obeť na násilie nereaguje včas, často sa stane, že si vsugeruje “naučenú bezmocnosť”. Nahovorí si, že každý pokus o riešenie problém zlyhá a vopred skončí prehrou. Podľahne pasivite a letargií, postaví sa do bezmocnej pozície, a presvedčí sa že nad udalosťami nemá žiadnu kontrolu. Je však všeobecne známe, že viac než skutočná schopnosť kontroly rozhoduje viera v seba a vo vlastné možnosti.

Naopak, práve ženy s pasívnou reakciou na prvé násilné incidenty sa prudko zvyšuje pravdepodobnosť dlhotrvajúceho zneužívania. Obete hľadajú pomoc až vo chvíli, keď sú presvedčené, že im ide o život. So spomínanou vsugerovanou bezmocnosťou ide ruka v ruke podlomené sebavedomie. Týraná žena stráca sebaúctu a rešpekt voči sebe samej. Strata vlastnej hodnoty je sprevádzaná nerozhodnosťou, neistotou a pokriveným pohľadom na vzťah. Týraná osoba akoby prestane vnímať to, čo sa okolo nej deje. Nevie, či je v poriadku všetko znášať, alebo naopak hľadať pomoc a vyjsť za hranice súkromia.

Sebazničujúce reakcie

Mnohí si myslia, že sebazničujúce reakcie sú charakterovou vlastnosťou danej ženy. Ide však o typickú, prirodzenú stratégiu vyrovnávania sa s opakovaným a nevypočítateľným násilím, ktoré na obeti pácha jej blízky. Objavujú sa najmä u dlhotrvajúceho týrania a zahŕňajú predovšetkým tieto javy:

  • 1. popieranie viny útočníka (týraná žena pripisuje zneužívanie vonkajším okolnostiam - napr. nezamestnanosti, chorobe, alkoholu)
  • 2. minimalizácia následkov (týraná žena miminalizuje skutočné následky, bagatelizuje svoje zranenia, zľahčuje intenzitu a nebezpečnosť útokov, nevníma vážnosť situácie)
  • 3. popieranie zneužívania (týraná žena vehementne popiera svoje zneužívanie, pre svoje zranenia udáva nepravé dôvody)
  • 4. odmieta možnosť záchrany (popiera reálne možnosti pomoci, vníma ich ako pre ňu nepoužiteľné, patria sem aj opakované návraty k týrajúcemu partnerovi, vymiznutie úvah o rozvode)

Niektorí odborníci predpokladajú, že rozhodujúci vplyv na psychiku a “zmätenie” obete násilia je aj striedanie citových a fyzických prejavov násilníka, teda láskavé a neutrálne prejavy strieda fyzická agresia. Syndróm týranej ženy je práve reakcia na takéto nevypočitateľné a nepredvídateľné správanie partnera. Čím extrémnejšie sú tieto krajnosti, tým dochádza k väčšej citovej väzbe na partnera (lojalita a snaha chrániť násilníka, spolupráca a súcit s ním).

Ako pomôcť týranej žene? Aké sú možnosti a cesty pomoci? Dozviete sa v článku už čoskoro!

Tento článok vznikol v rámci projektu na Prevenciu kriminality pod záštitou Občianskeho združenie LAVUTA. Projekt bol finančne podporený Radou vlády Slovenskej republiky pre prevenciu kriminality.

Prečítané 9907 krát Posledná úprava pondelok, 13 máj 2019 14:12